Mária Janšáková mala z ľudáckeho hľadiska priam vzorový životopis. Bola Slovenka, katolíčka, starostlivá matka a svoje nadpriemerné vzdelanie využívala na podporu manželovej kariéry a pri sociálnej a osvetovej činnosti.

Na jeseň roku 1939 sa však ocitla na samotke v Ilave ako politická väzenkyňa. Na slamníku priamo na hlinenej dlážke, bez liekov, bez súdu, bez možnosti obhajoby, zbavená svojich práv. Dôvod jej zaistenia nepoznal ani policajný vyšetrovateľ. Odporučil jej len „niečo priznať“, aby mala nižší trest. Po prepustení sa rozhodla z traumatizujúceho pobytu vo väzení „vypísať“. Tak vznikol vyše osemdesiatstranový text, ktorý v predkladanej knihe doplnila o poučený komentár historička Marína Zavacká, ktorá sa venuje dejinám propagandy a kontextu budovania totalitných režimov v 20. storočí.