Martin Buber opisuje v štyroch esejách z roku 1907 mystérium chasidskej duchovnej cesty. V čase značnej popularity a expanzie východných duchovných smerov na Západ sa Európanovi môže zdať málo pravdepodobné, že by mohol jestvovať rýdzo západný mystický smer, ktorý našiel a uskutočnil cestu k vykúpeniu. Chasidské učenie vzniklo na začiatku osemnásteho storočia v židovskom spoločenstve v Poľsku, Litve a na Ukrajine. Chasidské učenie možno zhrnúť do jednej vety: „Boha môžeme zazrieť v každej veci a priblížiť sa mu v každom skutku.” Hlavnou požiadavkou je život naplnený zbožnosťou (chasid znamená v hebrejčine zbožný). Zakladateľom chasidského učenia bol Izrael ben Eliezer, známy ako Ba´al Šem Tov (1760 - 1760) čiže nositeľ Božieho mena (akronym Bešt). Chasidské učenie, vo svojej podstate mystické, prerástlo do ľudového hnutia nebývalých rozmerov. Martin Buber v článku Moja cesta k chasidizmu napísal: „Človek nenájde spásu v odmietaní sveta, ale v tom, že svet posvätí, že pozdvihne na Božiu úroveň prácu i jedlo, odpočinok i putovanie, rodinný i spoločenský život. Že preukáže lásku vo všetkých tvoroch, ba i vo všetkých veciach. Nikde v Európe nijaká národná pospolitosť, nijaký mníšsky rád, nijaké bratstvo vyvolených nedosiahlo takú ucelenú jednotu medzi každodenným životom a svojím vnútorným poznaním ako táto ľudová obec v celej svojej duchovnej a sociálnej rôznorodosti, v celej zmesi prvkov, z ktorých pozostáva. Tu niet roztržky medzi vierou a činmi, kedzi pravdou a životom v pravde, či povedané súčasným jazykom, medzi morálkou a politikou: všetko je tu jedna ríša, jeden duch, jedna skutočnosť.“ Martin Buber predstavuje v knihe Štyri mystériá: Hitlahavut - nadšenie, Avoda - služba, Kavana - sústredenie a Šiflut - pokora. Štyri mystériá nielen dokumentujú chasidskú cestu k osvieteniu a spása, ale môžeme ju považovať aj za praktický návod, najmä pre ľudí, ktorých na chasidskú cestu predurčuje kolobeh životov - gilgulim.