Odhaľovanie a dokazovanie závažnej trestnej činnosti v súčasných podmienkach nie je vždy možné efektívne realizovať prostredníctvom využitia klasických dôkazných prostriedkov, ktoré boli na tieto účely využívané v minulosti. Efektívne a účinné odhaľovanie a dokazovanie niektorých foriem kriminality si vyžaduje využitie špecifických a zároveň silne ofenzívnych prostriedkov, ktoré umožňujú získavanie objektívnych a neskreslených informácií o kriminálnom správaní. Jedným z takýchto dôkazných prostriedkov je aj vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov.

Pri vykonávaní tohto dôkazného prostriedku sa vážne zasahuje do práva na súkromie. Právo na súkromný život tak v sebe zahŕňa i právo na ochranu pred sledovaním, striehnutím a prenasledovaním zo strany verejnej moci, a to aj vo verejnom priestore či na verejne prístupných miestach. Aplikačná prax potvrdzuje, že tento dôkazný prostriedok patrí medzi nevyhnutné, najúčinnejšie a nenahraditeľné dôkazné prostriedky najmä v boji proti terorizmu, proti organizovaným či zločineckým skupinám a v boji proti korupcii. Prostredníctvom tohto dôkazného prostriedku možno získať priame, usvedčujúce a nevyvrátiteľné dôkazy o skutkových okolnostiach dôležitých pre trestné konanie. Monografia sa venuje vyhotovovaniu obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov nielen v rámci trestného konania v zmysle § 114 Trestného poriadku, ale aj v zmysle zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane pred odpočúvaním pri odhaľovaní i dokazovaní trestnej činnosti. Svoju pozornosť zameriava tiež na možnosti využitia vyhotovených obrazovo-zvukových záznamov štátnymi orgánmi, ale aj súkromnej nahrávky a kamerového záznamu v trestnom konaní. Autori kriticky hodnotia právnu úpravu a aplikačnú prax, poukazujú na nedostatky a v poslednej kapitole prezentujú úvahy de lege ferenda.