Kašmír znamenal kedysi zhmotnenú predstavu o nádhere sveta, jednu z mála možných reálnych variánt raja, všetko čisté, čo spájame s nedotknutou prírodou; dnes kašmír prezentuje ruinu ilúzie, krvavú ranu uprostred ustavičného vojnového konfliktu; v takomto stave je - metaforicky i dnešné ľudské vnútro; napnutá sieť - zmyslov, nervov, významov, odkazov - praská v túžbe po jednote a ucelenosti, lebo "zázrak je už nevyhnutný ...a jeho absencia môže byť osudná"; jednota, o ktorej je reč, je možná iba dialogickým spôsobom: ako zotrvávanie jedného v druhom, ako okamih rovnováhy, keď sa bojujúce a navzájom podozrievavé strany po silných úderoch rozkmásané v okamihu výdychu ocitnú mimo čas a spoločne zaspia; stratené ja v tejto "plnej prázdnote" nezaniká, ale sa pretavuje, pretvára, sceľuje, už si iba hmlisto spomína na svoju niekdajšiu rozkúskovanosť; nutkavo ozvenné ja je niekto iný svätého artura dostáva v štegerovom imagináriu prostredníctvom zostupu do osobného pekla podobu zrkadlového labyrintu; kašmír ako kronika tohto zostupu je básnickou správou o aktívnom pretváraní ja...