Texty básnickej zbierky Jána Feketeho (najmä prvých dvoch častí Nervy a Kozmologikum) sú plné ozvien a alúzií, zaznievajú v nich obzvlášť intenzívne ozveny poetík 60-tych rokov minulého storočia, apely sú však dnešné, naliehavé. Nie je to „kritika spoločnosti“ a jej pomerov, Feketeho vzbura nie je v podstate ani vzburou, je výstražne vztýčeným prstom. Básnik s vyše polstoročnou literárnou praxou si hravo poradil s viazaným veršom, pravda, bez nároku na pevný tvar básne. Nešetrí vnútorným rýmom a priam márnotratne hýri rytmami dnes už bájnej beat-genera¬tion. V približne v stovke básnických textov nájdeme aj báseň v próze, miniatúry ba aj tvar haiku. Časť Z knihy palindrómov je dokladom predchádza¬júcich náznakov šikovnosti, zručnosti, bravúry, ktorú pozorný čitateľ v textoch objaví na prvý pohľad (nepo-zorný hneď na druhý). V súvislosti s touto zbierkou treba poznamenať: Obrovský kus cesty prešiel Ján Fekete od svojej prvej a trestuhodne nezrealizovanej knižky básní Chod¬níčkom do hvezdárne. (Prečo, či lepšie pre čo nevyšla, si každý domyslí, keď povieme, že bola pripravená do tlače v roku 1968 a jej výroba „bola zrušená“ dajako po apríli 1969.) Na tej ceste sa rodila jeho poézia i tam, kde sa písalo o nárečí, prípadne o dejinách futbalu. Najviac azda tam, kde sa lietalo v prebádaných a aj tak málo poznaných a poznateľných sférach sci-fi. Na margo zbierky básnik a publicista Peter Mišák napísal: „Básni, poézii človek neunikne. Báseň, poézia však môže uniknúť človeku. Jedna knižka tohto autora (mno¬ho knižiek mnohých autorov) takto unikla (uniklo). Prí¬činy sú známe i neznáme, nie sú však vysvetlením a ani ospravedlnením nenávratných strát. Tak je to s poéziou ako s letnou búrkou. Ani blesky sa neobnovujú. Len vznikajú nové. Bola by škoda, keby sa osud prvej kniž¬ky opakoval pri tejto, ktorá prichádza na svet.“