Napriek rôznym oceneniam románu Živý bič zostáva Milo Urban predovšetkým intenzitným prozaikom, ktorého viac ako vonkajšia realita či ideológia zaujímajú vnútorné drámy, skryté, často iracionálne stavy človeka a interpersonálne vzťahy. Nesporný prozaický talent Mila Urbana je viditeľný už v jeho raných prózach, knižnom debute Jašek Kutliak spod Bučinky (1922) a v novele Za Vyšným mlynom (1926), ktoré spolu s ďalšími prózami zo zbierky Výkriky bez ozveny (1928) a romániom Živý bič (1927) prezentuje daný výber. M. Urban je tu tiež predstavený ako autor memoárov a rozporuplný publicista, a to nielen počas jeho pôsobenia v redakcii Slováka a Gardistu. Milo Urban vstupoval do slovenskej literatúry v 20. rokoch minulého storočia, v čase, keď sa viacerí autori usilovali otvárať okná do sveta avantgardám. Autor na jednej strane nadviazal na tradíciu kukučínovského realizmu, ten však zároveň popieral príbehmi o zvláštnych ľuďoch, evokujúcimi aj kontext expresionizmu.