Človek niekedy pociťuje potrebu vytvárať v krajine pamätné miesta, alebo obnovovať dávno stratené a zaniknuté prvky, a prehliada význam tých, ktoré majú takýto rozmer v sebe celkom prirodzene obsiahnutý a stále existujú. Práve ony mnohokrát pustnú a ustupujú z každodennosti do spomienok. Je to prirodzené. Nie je jednoduché nájsť výnimočnosť v niečom, čo je každodennou súčasťou priestoru života, a čo tvorí jeho každodennú kulisu. K uvedomeniu si skutočnej hodnoty mnohých pamiatok dochádza spravidla až pri spätnom pohľade a konfrontácii s reálne hroziacim zánikom, prípadne s už završujúcou sa stratou. Jednými z takýchto zanikajúcich, no stále zachovaných, prvkov na území niekdajšieho Novohradu sú ľudové podoby bohato zdobených a tvarovaných náhrobníkov, ktorými hroby zosnulých označovali evanjelici augsburského vyznania od sedemdesiatych rokov 19. storočia takmer až do polovice 20. storočia len v niekoľkých obciach Novohradských vrchov.

Ide o najreprezentatívnejšiu ukážku ľudovej tvorivosti a ľudového výtvarného prejavu v priestore Novohradu zachovanú in situ, pre ktorú je charakteristická mnohorozmernosť výpovede. Sú to prvky vo vzťahu k jednotlivcovi, spoločenstvu i konkrétnemu priestoru vzniku s mimoriadne vysokým informačným potenciálom, ktorého výpovedná hodnota je však v mnohých ohľadoch nedocenená. Zachované kamenné náhrobníky – oltáriky, sú skutočnou kamennou databázou znakov a symbolov koncentrovanou na malom priestore niekoľkých cintorínov v Novohradských vrchoch. Sú výpoveďou o dobe, priestore a ľuďoch v ňom žijúcich. Sú výpoveďou o čarovnom, no zabudnutom kúsku Slovenska na styku Novohradu s Hontom a Podpoľaním.

Sú svedectvom o svete, ktorý sa vytratil.