Ivan Krasko (1876 – 1958) – vzdelaním bol chemik, pracoval v cukrovare ako technický adjunkt a popritom písal básne, ktoré dnes tvoria súčasť každej školskej čítanky. Zakladateľ modernej slovenskej lyriky, básnik Ivan Krasko, začal novú éru v slovenskej literatúre a výrazne ovplyvnil slovenskú poéziu celého 20. storočia. Jeho symbolistická poézia, zhrnutá do dvoch zbierok Nox et solitudo (1909) a Verše (1912), je intímnou lyrikou melancholicky stlmených a v rovine výrazu jemne kultivovaných citových a intelektuálnych drám modernisticky vnímavého človeka, spojená tiež s presahmi do sféry nadosobného vzopätia. Zaujme úprimnosťou, krehkosťou a citlivosťou pri téme lásky i naliehavosťou a drásavosťou zobrazenia rozumových kríz a národnej situácie. Zväzok prináša Kraskovu poéziu v priereze od prvotín cez obe básnické knihy po „básne posledné“, zhŕňa jeho prozaickú tvorbu, predstavuje ho ako prekladateľa rumunského básnika Mihaia Eminesca i autora historických štúdií.