Kafkove poviedky Ortieľ, Premena, V trestaneckej kolónii či Umelec v hladovaní patria nepochybne k najčítanejším a najčastejšie interpretovaným krátkym textom minulého storočia. V Ortieli, ktorý Kafka napísal za jedinú noc v septembri 1912, nájde čitateľ zhutnený obraz autorovho celoživotného konfliktu s otcom, ako aj začiatok jeho vzťahu k Felice Bauerovej. Prvá veta v najdlhšej spomedzi Kafkových poviedok, v Premene, je sama osebe aforizmom či parabolou a jej koniec: „sa v posteli premenil na príšerného chrobáka“ poskytuje dodnes veľa možností na interpretáciu. Otcova strata pozície ako hlavy rodiny vedie akoby zákonite k degradácii syna na škodlivý hmyz, ktorý treba odstrániť. Príbeh neľudského správania k odsúdencom (V trestaneckej kolónii) má síce spravodlivé vyústenie, ale vnímame ho najmä ako Kafkovo odmietavé gesto voči vojne, ľudskému utrpeniu, rovnako ako príbeh hladujúceho umelca chápeme ako autorovo odmietnutie života založeného na konvenciách, na konzumácii právd ponúkaných inými. Ako vraví protagonista tejto poviedky: „Musím hladovať, nemôžem inak. (...) pretože som nenašiel jedlo, ktoré mi chutí“.