Začínajúca kapela Rollin’ Stones odohrala svoj prvý koncert 12. júla 1962 v klube Marquee. Zanedlho si do názvu pridali „g“, no podstatné bolo niečo iné – zažali iskru, ktorá sa rozšírila na požiar. Stouni sa upísali hudbe a dokonca aj po šesťdesiatich rokoch sa „valia svetom ako zhrdzavené staré tanky bez vojny“. Na začiatku stála pätica obyčajných britských deciek, ktorým počarovalo afroamerické blues. Pri coveroch však dlho nezostali a blues premiešali s explóziou narážok na všetko možné ? od žien cez sex až po drogy. A hoci sa o nich hovorilo ako o obyčajných „przniteľoch mládeže“ a „posloch samotného diabla“, napokon vytvorili hudbu, ktorá oslovuje dodnes.

Vlastne nielen to, postavenie kapely sa časom len upevnilo. Elvis zomrel, Beatles sa rozpadli, no Jagger s Richardsom sú stále v sedle. Možno trochu obrástli machom, no valia sa hudobnou scénou ďalej. Lenže ako sa z chlapcov na okraji spoločnosti stali hviezdy svetového formátu a predovšetkým značka? A za akú cenu? Spomenie si niekto na obete tohto prerodu? A vôbec, dá sa dielo tak jednoducho oddeliť od svojho tvorcu? Rolling Stones sú skrátka plní protikladov. V ich príbehu na seba narážajú sny a nádeje s prozaickými daňovými kalkulmi, pre ktoré opustili rodnú krajinu, aby sa napokon stali rockovým pamätníkom postaveným na hodnotách, proti ktorým odjakživa rebelovali. Sú dobrí, zlí, občas škaredí, no predovšetkým sú stále s nami.

Z anglického originálu The Stone Age (John Blake Publishing, Londýn 2022) preložil Matúš Kyčina.