Posunul som si čiapku do očí a spomalil. Schválne som ju nechal, aby ma predbehla. Nie preto, aby mala z toho radosť, ale preto, že som si potreboval utriediť myšlienky. Díval som sa, ako sa mi vzďaľuje a uvedomil si, že som ten najšťastnejší muž na svete. Bola stredobodom môjho vesmíru. Toho vesmíru, o ktorom som si dlho myslel, že neexistuje. Nedokážem vyjadriť slovami to, čo k tej útlej blondínke s krásnymi očami a obrovským srdcom cítim.

Rozhodla sa tak, ako sa rozhodla. Bez nátlaku, spontánne, úprimne a odvážne. Niektorí ľudia jednoducho žiaria svojím vlastným svetlom...

Dvihol som pohľad a zistil, že som ju stratil z dohľadu.

Pridal som na tempe.

Strach, že o ňu prídem, ma prinútil bežať ako o život...