Literárnokritické dielo Bohuša Kováča patrí k tým vzácnym kitickým aktivitám, ktorých autori si v premenách spoločenských, politických i vkusových zachovali vlastnú tvár. Nie je ich veľa a ich dielo, pochopiteľne, nie je veľmi rozsiahle, predsa však vo vývine slovenskej kritiky predstavujú hlas svedomia, hlas triezvej nádeje.

Kováčov štýl využíva často esejistické prvky, ktoré však nezastierajú dôraznú polemickú argumentáciu a nekompromisnosť i v kritických súdoch.