Popoludní v parku pri jazierku bolo plné bzukotu včiel no aj dôležitých ale nudných slov, čo poletovali pod konárom, na ktorom sedela Alica. Vážna slečna sestra jej čítala z učebnice dejepisu, Alica sa však mračila. Knižky bez obrázkov ju vôbec nebavili. Začala radšej snívať o zázračnej krajine, kde by boli všetky knihy obrázkové a kopa vecí by bola celkom inak. Alica snívala a snívala a ani si neuvedomila, že už v tej krajine zázrakov vlastne je, až kým okolo nej neprebehol elegantne oblečený Biely Králik, ktorý neustále lamentoval, že príde neskoro.