Autorka nám svojimi výtvarne rozprávanými príbehmi, plnými tragiky a bolesti, dáva nazrieť do sveta všednosti a výnimočnosti, nešetrne nás ponára do hypnotickej atmosféry, aby nás z nej vzápätí vytrhla intelektualizáciou. V literárnej podobe filmového scenára Mandolína stavia na romantickom kontrapunkte tela a ducha, zmyselnosti a duchovnosti. Princíp „svetla a temnoty“ pokračuje v Nočnej samovrave, a „deň a noc“ sprevádza aj Popríbehy o nevšedných stretnutiach a útržkoch z korešpondencie so svetom, ktoré sa príbehmi stávajú až dodatočne tým, že sa stali hodnými zaznamenania. Bodnárová nás nenechá ľahostajnými ani nás celkom nevydá napospas melanchólii - pevnou rukou literarizácie nás pridrží nad okrajom čitateľskej a ľudskej priepasti.