Dve novely - Cili a Katerina - tvoria knihu *Dva osudy* izraelského spisovateľa Aharona Appelfelda. Ich protagonistkami sú dve mladé ženy (Židovka a Rusínka) a dejiskom príbehov je širšia oblasť Bukoviny, územia patriaceho v dobe príbehu, teda cez druhú svetovú vojnu, k Rumunsku (dnes patrí Ukrajine).

Aharon Appelfeld - Narodil sa r. 1932 v Černoviciach, vtedy Rumunsko, dnes Ukrajina. Pochádza zo židovskej rodiny. Ako 8-ročný po prvý raz zažil hrôzy holokaustu: V r. 1940 rumunskí nacisti zavraždili jeho matku a otca spolu s ním odvliekli do koncentračného tábora v Transnistrii. Z tábora utiekol a tri roky sa skrýval v ukrajinských lesoch, kde prežil vďaka zločineckej bande. Ako 12-ročný sa pridal k sovietskej armáde. Po vojne emigroval do Palestíny (od r. 1948 štát Izrael), kde pracoval v kibuci a učil sa hebrejsky. Študoval na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme. Neskôr bol profesorom literatúry na Ben Gurionovej univerzite v Berševe, hosťujúcim profesorom v Bostone, na Yaleskej univerzite, v Oxforde a na Harvardskej univerzite. Jeho primárnymi témami sú stratený svet detstva, útrapy vojny, holokaust, židovská diaspora. Od svojho debutu Dym (1962, kniha poviedok) vydal asi 45 románov, noviel a poviedkových kníh. Medzinárodné uznanie získal najmä knihami Badenheim. 1939, Cili, Nesmrteľný Bartfuss, Katerina, Železný chodník, Ľadová mína, Všetko, čo som miloval a autobiografiou Príbeh jedného života.

A. Appelfeld získal za svoju tvorbu v Izraeli aj vo svete vysoké ocenenia, napr. Cenu Izraela, National Jewish Book Award (USA), francúzsku Prix Médicis, Cenu Nelly Sachsovej (Nemecko).

 Zážitky z minulosti zohrali v Appelfeldovej tvorbe významnú úlohu. Aj dve novely zaradené do tohto zväzku zobrazujú prostredie a obdobie Appelfeldovho detstva, no ich hrdinkami sú ženy a ich pôvod či rodinné zázemie sa od autorovho značne líšia. Cili síce pochádza zo židovskej rodiny, no z mnohodetnej a chudobnej, a Katerina so svojimi dedinskými koreňmi patrí k väčšinovému rusínskemu obyvateľstvu. Obe ženy sa so životnými výzvami vyrovnávajú po svojom a autor nám tak umožňuje vidieť problém z viacerých, naoko protichodných strán. Obdivuhodná schopnosť vcítiť sa do vnútorného sveta hrdiniek a presvedčivo ho stvárniť akoby potvrdzovala jeho slová: „Mojou záľubou bolo a ešte vždy je pozorovať.“ Rozjímavý, meditatívny postoj bedlivého pozorovateľa sa odráža aj v osobitom štýle Appelfeldových próz – zdanlivo jednoduchom, no pri všetkej jazykovej striedmosti svojsky poetickom. Verím, že napriek niektorým vonkajškovým odlišnostiam zobrazovaného sveta budú novely svojím duchom slovenskému čitateľovi až prekvapujúco blízke a nájde v nich veľa podobností s našou literatúrou, napríklad s dielami Jozefa Cígera Hronského alebo Vincenta Šikulu, predovšetkým úprimný záujem o prostého človeka a nemoralizujúce pochopenie pre jeho zápas o prežitie v často nepriateľskom svete.