Príbeh o sadení stromov sa môže na prvý pohľad zdať nepodstatný. Dnes, kedy stromy sú takou súčasťou života, že ich existenciu si ani neuvedomujeme. Tento príbeh je však o niečom úplne inom. Veď ako sa dnes zvykneme pozerať na tých, ktorý robia niečo z nezištnej lásky. A vlastne... existuje taká láska?

Existuje... A Elzeárd Bouffier je toho príkladom. Po veľkej životnej strate odchádza „zo sveta“ ako miesta ruchu a chaosu, dobrovoľne vstupuje do sveta pokoja a spomaleného života. Človek by možno čakal, že spomalením času a spôsobu života sa spomalí aj ľudské myslenie. Tu však nastáva pravý opak. Myšlienky dostávajú priestor, ten, kto trávi čas sám so sebou, dochádza k mnohým konštruktívnym záverom a je nútený pracovať sám so sebou. A práve pri takejto práci sa vynára na povrch spoločenský úžitok. Jeho sadenie stromov niekde na konci sveta sa môže zdať civilizovaným a vyspelým národom malicherné, ba dokonca o tom ani nemusia vedieť. Príde však okamih, kedy sa o tomto čine dozvie celý svet.

A tu plynie veľké ponaučenie pre nás, aj z takejto útlej knihy. Systematická a vytrvalá práca, čo aj aká bezvýznamná na prvý pohľad je veľmi dôležitá nielen pre tých, čo ju vykonávajú, ale aj pre spoločnosť. Takouto prácou sa človek sám mení a veľmi dobre vieme, že ak chceme aby boli lepší tí druhí, musíme začať od seba. Tak ako Elzeárd, dávať nesebecky, bez ohľadu na to, kto každý o tom vie, či nevie, pracovať na zveľaďovaní okolia, ale hlavne seba.