Slovenský sochár a medailér, tvorca koláží Tibor Bartfay, vstúpil na scénu výtvarného umenia na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov. Jeho dielo sa nepretržite vyvíja ako neprerušené, súvislé pásmo, do ktorého sochár situuje takpovediac všetko, čo ho v živote zaujalo. Isté je, že to, čo vo svete jeho fantázie vzniklo, je slobodné a neohraničené ťaživou zemskou príťažlivosťou.

Sám o svojej tvorbe vraví: "To, čo robím, robím akoby bez prípravy. Motív či námet nosím v sebe, obraciam ho zo všetkých strán a keď cítim, že prišla tá pravá chvíľa, nič ma už nemôže vyrušiť z môjho zaujatia stvoriť dielo, ktoré som nosil tak dlho v sebe."

V Bartfayovom prípade sa obraz sveta prelína so svetom obrazu, a to neprerušene, tisíckami, miliónmi kapilár, ktorými sú obe tieto veličiny prepojené. Tam niekde spočíva podstata jeho tvorby. Tvorby, ktorá sa člení na komorné a monumentálne sochárstvo, medaily a farebné koláže diela plné inotajov, krehkej krásy a ľudskej senzibility. Diela uvádzajúce nás do sveta neohraničených symbolov, v ktorých sa spája realizmus s nadrealizmom do nového celku, usilujúceho sa premeniť videnú skutočnosť na metaforickú spoveď o tom, čo nás spoluutváralo a spoluutvára a čo je nám bytostne vlastné. Bartfayove sochy bronzové bytosti plné života a koláže tajomné obrazy krásneho sveta o tom hovoria svojou vlastnou rečou.