Veľkolepá románová freska – rodinný román o otcovi a vzťahu k nemu, o osobnej histórii jedného z členov takmer najznámejšieho uhorského šľachtického rodu, zároveň prenikavá štúdia stredoeurópskeho kultúrneho a spoločenského priestoru v druhej polovici dvadsiateho storočia.

Hrdinom celého diela je otec. Pánotec, prípadne, ten, koho meno je zamlčané. Čitateľ teda dostáva naservírovaný príbeh rodu na známej a klasickej osi otec – syn, ktorú možno predĺžiť až na Boha. Maďarský čitateľ získal nielen možnosť preostriť si pohľad na svoju, ale aj uhorskú a stredoeurópsku minulosť, ale tiež možnosť stotožniť sa s osudom národa, ktorý prezentuje jedna šľachtická rodina. Esterházy mu predložil novodobo koncipovaný národný epos. Pánotec je symbolom hrdosti minulého Maďarska, Maďarska, ktoré bolo pokorené, ako Uhorsko oklieštené, traumatizované. Navyše, posledné komunistické pokorenie Boha je zároveň popretím minulosti, otcovstva. Pánotec je preto zároveň nikým aj Don Juanom, kronikárom, biskupom i voľnomyšlienkarom, labancom i kurucom, anekdotistom i filozofom.

Stredoeurópskosť románu, ako aj realisticko-mytologický návrat k hodnotám rodiny, ocenila aj nemecká kníhkupecká komunita udelením prestížnej Mierovej ceny nemeckých kníhkupcov na Frankfurtskom knižnom veľtrhu. Uspel, dá sa tak povedať, zdôraznením literárneho dialógu medzi Východom a Západom, tónmi, ktoré znejú medzi západoeurópskou iróniou a východoeurópskou tragikou.