Úryvok z knihy:

Zo zadného dvora počul detský džavot, ale už aj Ilonkin hlas. Nemýlil sa, bola to ona, obklopená kŕdľom detí. Tento pohľad ho potešil, vylúdil mu úsmev na tvári, ale od prekvapenia sa nedokázal bleskovo sústrediť. Ostal stáť ako prilepený. Ilonka, aj keď len dvadsaťosemročná žienka, pripomínala mu skôr zúboženú starenku. Zdalo sa mu, že odkedy ju nevidel, sa aj zmenšila. „Pred piatimi rokmi bola isto vyššia“, prebleslo mu. „A tiež vystretejšia. Teraz je ako uzlík nešťastia. A deti? Šesť popri nej, siedme na rukách”. „Ach, Ilonka,“ konečne sa spamätal a rázne im vykročil oproti. Zastala, od prekvapenia vykríkla a vzápätí sa srdcervúco rozplakala. Chvíľu trvalo, kým ju utíšil. Aj on sám ťažko potláčal emócie a zmiešané pocity. Deti ostali celý čas tichučko, boli veľmi poslušné, na jeho vkus až utiahnuté a bojazlivé. Keď im porozdával sladkosti, slušne poďakovali a ihneď to kamsi odniesli. Potom si ho už len tajomne premeriavali, ale všetko bez jediného slovíčka. Prehovorili len vtedy, keď im položil nejakú otázku. „Máš milučké detičky, Ilonka,“ pochválil ju. „A to je aj všetko, čo mám, Miško,“ opäť sa rozplakala.