Prozaický opus Ladislava Balleka sa už dávno zaradil medzi klasické diela novšej slovenskej literatúry, najmä, keď sa po experimentujúcom období v sedemdesiatych rokoch priklonil celkom evidentne k realistickej poetike, ktorú inovoval najmä uplatnením fantazijnosti a imaginatívnosti, ako aj odklonom od tematizovania súčasnosti k tematizovaniu nedávnej minulosti. Podarilo sa mu vytvoriť veľké humanisticky orientované spoločenské romány (Pomocník, Agáty a i.), v ktorých sa do popredia dostali osudy individuálnych ľudí.

Pre čitateľov bude azda do istej miery prekvapením najnovšia Ballekova práca Trojou a vŕškom pamäti s podtitulom Pisárov dlhý zápis, v ktorej realisticky, často lakonicky, ale aj s odstupom a zmyslom pre iróniu rozpráva o rokoch svojho veľvyslaneckého pôsobenia v Prahe. Kniha je autentickým svojráznym svedectvom o širokospektrálnom zábere diplomatickej práce, ale aj o osobne zaujatom prístupe rozhľadeného vzdelanca k možnostiam tohto typu intelektuálnej misie.